Súčasťou Plánu obnovy a odolnosti je aj Humanizácia psychiatrie. Jednou z diskutovaných tém je používanie či nepoužívanie sieťových postelí. Sama už dlhšie nepracujem na oddeleniach, ale v ambulantnej sfére. Prekvapilo ma preto, že sa u nás stále používajú. Poznám mnohých pacientov, pre ktorých práve pobyt v sieťovej posteli ostáva jednou z najhorších spomienok na psychiatrickú hospitalizáciu.
Dôležité je zistenie, že máme psychiatrické oddelenia, kde sa sieťové postele vôbec nepoužívajú.
Koncepcia Humanizácie ústavnej psychiatrickej starostlivosti vypracovaná Ministerstvom zdravotníctva SR v spolupráci so Slovenskou psychiatrickou spoločnosťou
Pri rozmýšľaní o príčinách, prečo to niekde ide a niekde nie, som sa preniesla do minulosti, keď som isté obdobie pracovala ako zástupkyňa primára mužského psychiatrického oddelenia. Spomínam si na časy, keď sme počas dlhšej neprítomnosti nášho primára, mali s kolegyňou ako 2 mladé lekárky (krátko po atestácii) zrazu na starosti 60 pacientov (30 na chodbe pre akútnych a 30 na chodbe pre zaliečených pacientov ). Pri vstupe na oddelenie (odomykaní sklených dverí) sme boli často v strese, rýchlo sme nazreli, kde sú „problémoví“ pacienti a prebehli do vyšetrovne. Snažili sme sa napriek tomu liečiť lege artis, netlmiť pacientov liekmi prisilno. Zároveň sme museli náš prístup obhájiť pred psychiatrickými sestričkami s niekoľkonásobne dlhšou praxou, z ktorých mnohé boli voči nám často v opozícii. Sama si nie som istá, čo bolo pre mňa ťažšie – strach z agresívnych prejavov pacientov alebo napäté vzťahy medzi personálom.
Vtedy som zaviedla denné porady celého tímu vzadu na oddelení v sesterskej miestnosti.
Dnes to považujem za svoj vstup do sveta „komunitnej psychiatrie“, hoci v tom čase som o jej možnostiach takmer nič nevedela.
Celotímové porady
Nové celotímové porady nahradili poradu lekárov len s vedúcimi sestrami v pracovni lekárov, ktorá bola pred „sklenými zamknutými dverami“. Môže to znieť ako maličkosť, ale nebola. Atmosféra sa postupne menila. My lekárky sme počúvali zdravotné aj sociálne sestry, oni počúvali nás. My sme sa dozvedeli o ich problémoch, ale zároveň aj podrobnejšie o správaní pacientov, oni sa dozvedeli viac o liekoch a o pacientských príbehoch. Už sme nestáli proti sebe, ale snažili sme sa pacientom pomáhať spolu. Mnohé sestry prišli samé s iniciatívami na zlepšenie liečebných aktivít. Prirodzene vyplynula aj potreba vylepšiť aspoň čiastočne vtedy dosť deprimujúce prostredie oddelení.
Ako to súvisí so sieťovými posteľami? Pravdupovediac, už si presne nepamätám koľko ich vtedy na oddelení bolo. Myslím, že jedna alebo dve. Okrem toho sa používali posteľné popruhy. Bez krátkodobého použitia popruhov by sme určite nezvládli liečbu pacientov s jednou špecifickou diagnózou, ktorou je delírium trémens – extrémne a život ohrozujúce vystupňovanie abstinenčných príznakov u závislých od alkoholu. (Otáznym stále ostáva jeho liečba na bežnom psychiatrickom oddelení, vhodná je liečba na dostupnej jednotke intenzívnej starostlivosti (či už internistickej alebo psychiatrickej)). Pri všetkých ostatných diagnózach si viem predstaviť alternatívu k použitiu popruhov či sieťových postelí. Dnes už dokonca viem, že naše sklené dvere by neboli bývali tak často rozbité, ak by neboli zamknuté. To, že aj akútne psychiatrické oddelenia môžu fungovať bez zamknutých dverí, už dokázali skúsenosti nielen z talianskeho Terstu.
S odstupom rokov si už žiaľ presne nepamätám, či zmena nášho pracovného štýlu vtedy viedla k zníženiu používania obmedzovacích prostriedkov. Je to len môj dojem, že zlepšenie pracovnej atmosféry sa prenieslo aj do zníženia napätia medzi pacientami na oddelení. Vzhľadom na svoje pracovné skúsenosti a štúdium fungovania komunitnej psychiatrie predpokladám, že dobrá tímová spolupráca je pri snahe o humanizáciu jedným z najvýznamnejších faktorov.
Zaujímali by ma skúsenosti kolegov s formami spolupráce členov pracovného tímu – v širokom zmysle – nielen lekárov.
Oslabenie hierarchie
Sieťové postele sú symbolom nehumánneho obmedzovania pacientov, ktorí sú už tak či tak obmedzovaní svojím ochorením. Ich rušenie úzko súvisí s princípmi komunitnej psychiatrie. V kontexte tejto úvahy vnímam veľkú dôležitosť jedného zo 4 bodov, ktoré terstský psychiater Franco Rotelli považoval za nevyhnutné pre transformačný proces psychiatrickej starostlivosti smerom k deinštitucionalizácii:
„Dať absolútnu prioritu zmene vzťahov založených na moci , ktoré existujú medzi inštitúciou a všetkými subjektmi v nej zahrnutými.“
F. Rotelli in Mezzina, R.: Introduction. From Italy to Europe and back, practices for emantipation. In Beyond the walls. Gorgonzola: Global Print S.r.l., 2010, s.135-166. ISBN 978-88-7223-161-6.
Nejde o to, aby sa psychiatri „vzdali moci“. Tak by sa zbavovali aj svojej časti zodpovednosti. Ak by ale nemali záujem o diskusiu s ostatnými členmi systému, môže sa stať, že ich vynechajú a to by bola veľká škoda ako pre nich, tak aj pre pacientov. Rizikám riadenia deinštitucionalizácie len z pohľadu sociálnych pracovníkov sa plánujem venovať v samostatnom článku.
Myslím si, že skutočná tímová spolupráca so vzájomným počúvaním sa môže byť síce spočiatku náročná, ale po zabehnutí uľahčí a skvalitní prácu.
